|
|
Post by Jesse Andonov on Aug 22, 2018 21:20:03 GMT 1
"Viete slečna Hall, držím sa toho, aby som sa obklopoval len ľuďmi, ktorí mi niečo dávajú. Všetko musí byť vzájomné." oblíže si medzi vetami pery, no hneď po tom pokračuje. "Tým chcem povedať, že moje zdroje ani nemajú na výber. Ich informácie musia byť overené niekoľkokrát. Nemám rád nejaké babské ohováračky." Prevráti nad očami nad spomienkami nad niektorými ľuďmi, ktorí mali tendenciu niektoré veci hovoriť doslova len tak. "A ako tak pozerám, vy nie ste len poverou, slečna." Aj by sa pousmial, ale to moc jeho parketou nie je, preto pozdvihne obočím. On je tiež veľmi váženým človekom, no ona je niečo úplne iné. Ona je žiadaná. Čo je však výhodnejšie? Jednu vec majú určite podobnú - ani jedného z nich by si ľudia nechceli otočiť proti sebe. A tiež, v Black Hollow synonymom slov vážený a žiadaný, je obávaný. Ľudia sa ich báli, čo by im mohli spraviť. Obyčajní občania síce asi nemali o profesií Rosaline ani tušenie, o Jessem vedeli čo vyvádza a že to nie je zrovna dobrý muž, ktorého by ste chceli pre svoju milovanú dcéru. "Tak ako poviete" zamrmle si popod nos, netušiac, či jeho poznámku počula, no skontroluje pohľadom jej výraz, pretože ten bude určite svedčiť za všetko. "Máte pravdu, práca je prvoradá. Teda aspoň v tomto momente." Poznamená teraz už jasne a nahlas, a aj jeho pohľad už nie je taký nenápadný a krátky, skôr intenzívny a trvajúci niekoľko sekúnd. Napokon ale aj ten preruší. Všíma si, že je mierne drzá. Mohla si to dovoliť, veď predsa on chcel niečo od nej. Keby to bolo naopak, alebo keby si boli cudzí, určite by jej nedovolil sa s ním rozprávať takým spôsobom. "Ako hovorím. Musím posilniť ochranku." Pokrčí ramenami rovnako ako ona. "Aj keď, asi by to nebolo vhodné na takej akcií. Ľudia by si domýšlali nedôveru z našej strany a dokázalo by to narušiť aspoň ten falošný mier." povzdychne si už len nad tou predstavou. Ale keď ľudia vstupujú do jeho domu, určite to zavedie. A vymyslí k tomu nejakú zdvorilostnú formulku. Mierne vyvalí oči, keď počuje 'od ôsmych rokov', no okamžite svoj výraz opraví a nevyjadruje sa k tomu. Je nezdvorilé pýtať sa neznámych ľudí na ich minulosť. "To dievča je otravné aj za desiatich" prevráti očami. "Neviem, samota mi nejako extra nevadí. A mám pocit, že vám tiež nie slečna." Venuje jej pohľad. "Prestanete to po čase vnímať, keď si zvyknete."
|
|
|
|
Post by Rosaline Hall on Sept 15, 2018 9:42:45 GMT 1
''To je samozrejmosť pracovať takýmto spôsobom. Ja pár zdrojom mám aj sama o sebe, ale mám obavy ani jeden z nich však nie je taký dôverný ako tie vaše.'' pokrčila nad svojimi slovami mierne ramená. Nad jeho ďalšími slovami sa pyšne pousmiala. ''Pre niekoho poverou ešte stále som, ale než sa spamätajú sú už mrtvy.'' A mala pravdu. Niektorí si ešte stále mysleli, že nie je skutočná a presne takto už veľa ľudí oľutovalo, že neverili v žijúcu legendu akou bola práve Rosaline. Len málo z obyvateľov vedelo kto je a akým spôsobom pracuje, ale aj tak sa o smrteľnej zbrani šírili povery všetkých kalibrov. Boli časy keď ešte zanechávala na svojich obetiach známy znak 564, ktorý si isto pamätá celé mesto Black Hollow a jeho prilahlé okolie. Musela vytiahnúť kútiky o niečo vyššie keď započula jeho mierne zamrmlanie a ešte k tomu aj pokrútila hlavou, ale hneď na to sa jej úsmev zmenil na vážny výraz. Zo sekundy na sekundu opäť vyzerala akoby sa venovali veľmi dôležitému obchodu viac než predtým. ''Ochranka..hah..možno vám to pomôže. Pri niekom určite, ale pri mne nie.'' S týmito slovami si svoje zbrane opäť začala schovávať na miesta odkiaľ ich predtým vytiahl, ale stále mala pohľad uprený na jej hostiteľovi. ''Ten falošný mier už dlho nevydrží. Rúca sa celé mesto a všetko v ňom je hore nohami. Nemyslím si, že tu niekto ešte ostane ak sa strhne vojna mafií a to viete aj vy. Tak na čo potom budú takéto akcie ak bude mesto rozvrátené?'' nadvihla obočie. Toto mesto sa už moc budúcnosti nedožije, ak všetko pôjde dolu vodou ako doteraz. Ak sa celé mesto rozháda neostane kameň na kameni a to už teraz vedeli všetci. Ani to, že sa ich falošný starosta rozhodol ukľudniť davy nikomu nepomáhalo. Skôr to vytváralo na mesto ešte horší dojem. Započúvala sa do jeho ďalších slov pričom hlavu naklonila mierne na bok. ''Tak prečo s ňou stále ste keď je taká otravná? A prečo vlastne býva u vás?'' Možno sa toto nemala pýtať človeka, ktorého vôbec nepozná. Aj keď ona nikdy nerozumela ľudským citom, pretože nemala možnosť im rozumieť. Vždy ju zaujímalo prečo ľudia vyhľadávali lásku a hoci jej nerozumela, to čo Jesse hovoril alebo to čo videla, láska určite nebola. ''Ja nikdy nie som sama.'' Vedela, že tomu jej hostiteľ vôbec nepochopí, ale ona veľmi dobre vedela o čom hovorí. Hoci bola samotárska, vďaka hlasom vo svojej hlave nikdy sama nebola. ''A ver, že nás sa nikdy nezbavíš...'' hlas, ktorý vyslovil tieto slová sa hneď potom aj zasmial, vďaka čomu sa Rosaline zamračila a zoskočila zo stola, na ktorom ešte stále sedela. ''Myslím, že vám samota pristane. '' Povie po chvíľke keď sa opäť pozrie na majiteľa domu, v ktorom sa nachádzala.
|
|
|
|
Post by Jesse Andonov on Sept 24, 2018 19:31:59 GMT 1
,,Vaše obavy sú opodstatnené a vlastne aj múdre." pochváli ju, má chuť sa uškrnúť, no neurobí to a iba jej venuje ďalší zo svojich pohľadov. A verte či nie, ak sa na vás tento človek pozrie, vlastne ani neviete, či by ste mali utekať, alebo, ak ste žena, alebo inak orientovaný muž, sa mu hodiť okolo krku. Na to má totiž tiež veľa ľudí tendenciu. ,,To musí byť pre vás určitý druh pocty. Keď ste niekoho len povera. Znamená to, že robíte prácu naozaj dobre." prejde k svojmu stolíku, otvorí šuflík a vytiahne z nich krabičku cigariet. Je čisto nová, preto ju musí najprv načať. Nefajčí príliš často, iba, ak sa chystá nejaký biznis, či akcia. Krabičku nasmeruje smerom k nej, aby sa ponúkla. On si jednu však vezme, otvorí obrovské okno na kraji miestnosti a cigaretu zapáli. Chvíľu ju drží medzi dvoma prstami, rozťahá, odtiahne z úst a vyfúkne dym. ,,Tak ako vás mám obalamutiť? Získať si vašu dôveru, že sa vám tu nič nestane? Alebo na vás vždy zavolať nejakú špeciálne vycvičenú ochranku? Poraďte mi." tieto slová určite nemyslí vážne, skôr len zo srandy polemizuje. Obvykle jeho iróniu a sarkazmus každý s kúskom rozumu pochopí, no niekedy je pri tomto mužovi naozaj ťažké pochopiť, či vlastne žartuje alebo čo, keď sa tvári stále rovnako. ,,No, na tom niečo bude. Ale snažíme sa to udržať kým sa dá. Aspoň nech majú civilisti pokoj. Aspoň na pár mesiacov" zapozerá sa na chvíľku do diaľky z okna, pričom si stále užíva svoju cigaretu. Už dlhšie si nezapálil, no táto situácia ho do stresu veru, že dostala. Pozrie na ňu po jej otázke. ,,Keď si predstavíte Maslowovu pyramídu potrieb, zistíte to." pozdvihne jedno obočie, pričom si ju premeria od hlavy po päty, pričom aj tým gestom jej naznačuje, o čo vlastne ide. ,,A tiež, je ťažké ju vyhodiť. Stále tvrdí, že ma dá udať, či čo." s jednou voľnou rukou si prejde palcom a ukazovákom po čele,pričom zavrie oči. ,,To je pekné. Ja by som sa asi zbláznil." poznamená, ale však nevie, že toto dievča naozaj psychickú poruchu má. Nastane medzi nimi chvíľa príjemného ticha, ktorú preruší ona, keď on zahasuje cigaretu. ,,Ale, čo nepoviete." zvesí kútiky úst dolu, čo spôsobí že vyšpúli spodnú peru. ,,Mám za tým hľadať nejaký hlbší význam? Že zomriem sám, alebo niečo na ten štýl?" Vadilo by mu vôbec, keby zomrel sám? Keď tam nad tým zamyslel, vyšla mu jednoduchá odpoveď - nie. Teda tak to vidí teraz. Nikto nevie, čo bude za pár rokov, no Jesse na budúcnosť myslí nerád. Nechce sa vidieť hocikde inde ako tam, kde je teraz. Toto obdobie mu vyhovuje asi najviac za celý jeho život. Ktovie však, koľko mu to vydrží.
|
|
|
|
Post by Rosaline Hall on Sept 24, 2018 21:03:36 GMT 1
Na jeho slová len krátko prikývne. Rosaline bola veľmi múdra. Jej IQ siahalo do vyšších čísiel než si mnohí ľudia mysleli a jeho pochvala mu dokonca padla vhod, pretože sa znovu po dlhej dobe usmiala. Jeho pohľad ju však zmiatol. Nevedela ako má jeho pohľad brať. Či ako taký menší flirt alebo či má utiecť. Bolo to veľmi mätúce. ''Najlepšie ako dokážem.'' Odpovie na jeho poznámku o svojej práci. Chvíľku ho sleduje než k nej príde aj s krabičkou cigariet a jednu si z balíka bez slova vytiahne. Rosaline fajčila po väčšine príležitostne, ale v poslednej dobe to bolo viac menej už zo zvyku. Počkala kým otvorí veľké okno v miestnosti a až potom vytiahne z vrecka svojej koženej bundy zapaľovač a cigaretu si zapáli. ''Možno stačí len ak sa na mňa usmeje pán Andonov.'' Pokrčí nad svojimi slovami ramenami. ''Videl vás vôbec niekto niekedy usmiať sa?'' Podvihla obočie. Myslela si, že jeho úsmev musí byť tak vzácna vec, pretože ho videlo zrejme len veľmi ale veľmi málo ľudí, ak vôbec niekto. Bola to rovnaká záhada presne ako tento muž sám o sebe. ''Nikdy som nechápala rozmýšľanie určitých mafií. Teda vlastne vôbec žiadnej. Viem len, že vaša má v meste veľké slovo.'' Z cigarety, ktorú držala medzi dvoma prstami si potiahla a dym vyfúkla do priestoru pred sebou. O mafií Serpent toho vedela viac než priemerný obyvateľ, ale aj tak tomu vôbec nerozumela. Po jeho ďalších slovách prikývla. ''Samozrejme. Chápem.'' Bolo jej hneď jasnejšie prečo žena v jeho dome ostáva aj naďalej. ''Už pre vás jedného človeka plánujem odstrániť, keby ste potreboval, moje číslo máte.'' Síce nezabíjala ľudí len tak ako sa jej zachcelo, ale keď už mala urobiť pre tohto muža jednu službičku tak prečo nie aj dve, že áno? Pri jeho ďalších slovách akoby zamrzne, ale hneď na to sa tvári akoby sa nič nestalo a preto opäť potiahne z cigarety a vyfukuje dym. ''Také pekné to nie je. Ja už som sa skoro zbláznila.'' Keby len skoro. O tom, že skončila na psychiatrii sa rozprávať len tak nemôže a vlastne bola rada, že Jesse nevedel čím toto nie až tak nevinné dievča trpí. Pohľadom visela stále na svojom hostiteľovi a cigaretu zahasil len malú chvíľku po ňom. Pri tom ako jej začal odpovedať na otázky sa začala prechádzať. ''A úprimne pán Andonov, nebolo by lepšie keby každý z nás umrel sám? Vlastne, každý umrieme sám so sebou aj hoci máme svoje potreby. Horšia otázka by bola, či sa bojíte smrti, nie či sa bojíte, že zomriete sám.'' Sama by však nevedela ako na takúto otázku nájsť odpoveď. Kvôli nej zomrelo už toľko ľudí a nikdy sa ich nepýtala či sa boja toho, že umrú. Ona sa smrti možno aj z časti bála a z druhej zas nie, pretože vedela, že je rýchla.
|
|
|
|
Post by Jesse Andonov on Sept 24, 2018 21:24:40 GMT 1
Bolo mu jasné, že Rosa nemá len priemernú inteligrnciu. Nepôsobila vôbec tak...Obyčajne, ako ostatné. Išla z nej nejaká neurčitá energia, ktorá nútila samého Jesseho sa zamýšľať, čo je vôbec ona zač. Čo sa deje v hlave niekoho, kto zabíja za peniaze. Čo sa deje v hlave niekoho, kto dokáže zabíjať bez toho, aby sa niekto dozvedel že to bola ona. Keby sa teraz proste len rozhodla, mohlo sa stať že by tu zostal ležať na stole a Rosa by zmizla niekam preč. On je však zabezpečený, vždy ak je s niekým sám v pracovni, musí o tom vedieť viac ľudí. Ak ho niekedy niekto zabije, asi by sa v hrobe obracal, keby nenašli vinníka. Už prichádzali prosby typu 'pán Andonov, o tomto stretnutí nikto nemôže vedieť' a také biznisy okamžite zamietol. V brandži je mnoho ľudí, ktorí mu idú po krku a vyhovovalo by im, keby sa ho bezúhonne zbavili. Keď nad tým tak premýšľa, Rosa by nebola zlá ochranka. ,,O tom nepochybujem. Mimochodom, nepremýšľali ste niekedy o kariére ochranky? Chránili by ste ma a ešte by to aj pekne vyzeralo, ten nápad sa mi páči." Seriózne túto ponuku zvažuje, preto čaká, čo na to povie Rosaline. Niečo mu však hovorí, že súhlasiť nebude, no za skúšku nič nedá. Pýta sa na jeho úsmev, pozdvihne obočie. "Tvár má niekoľko stoviek svalov, pokiaľ teda viem. Biológiu som mal už dávno. Čo tým chcem ale povedať je, že plytvať to na úsmev je zbytočné. Takže hej, tvrdí sa, že sa nikdy neusmievam, no ja to nejako extrémne nevnímam." Pokrčí plecami, čím odpovedá na jej otázku. "Úsmev je preceňovaný, zhrniem to tak. Ale vám svedčí." Poznamená s úplnou jednoduchosťou, akoby jej nelichotil, len sa s ňou normálne rozprával. "Ďakujem, veľmi rád budem vytáčať vaše číslo zakaždým, keď ma niekto vytočí." Prevráti očami keď si spomenie na to, koľko ľudí denne ho vytočí a sám nevie, či ma vystreliť mozog sebe alebo im. "Nemyslím to vážne. Ale samozrejme, že vás budem mať na mysli, a vašu sestru taktiež" vie, čo jej sľúbil a plánuje to dodržať. Veľa ľudí tvrdí, že je to obyčajný egoista ale nie je to tak úplne pravda. Ak niečo sľúbi, dodrží to. "Uhm, moc tomuto vlastne nerozumiem. Nebudem sa pýtať detaily o vašom psychickom zdraví." Skonštatuje, i keď by ho to zaujímalo. Pravdepodobne má naozaj psychickú poruchu. Niekto, kto robí také veci - veď to sa dá aj očakávať. Nevypytuje sa, je to neslušné. "Jediné čoho sa bojím ohľadom smrti je, že kto sa postará o Serpentov. Jasné, Oliviero ale to nikdy neviem. Jemu ide viac ľudí po krku ako mne." Vydýchne. "Ale sám umierať nebudem, to je mi jasné. Určite sa nájde niekto, kto sa má bude chcieť dotknúť ako mŕtveho." Mysli to vážne. Hovorila som - egoista. Nemyslí si len, že je ten najúžasnejší mafián ale aj, že nie je nikto kto by mu nepodľahol, a vie, že ho 3/4 mesta zbožňuje už len kvôli jeho výzoru. "A čo vy? Ako si predstavujete ideálnu smrť?"
|
|
|
|
Post by Rosaline Hall on Nov 17, 2018 16:26:44 GMT 1
Nad inteligenciou Rosaline sa pozastavovalo roky už veľa ľudí. Dokonca ani v inštitúcii to veľa ľudí nechápalo. Nedokázali pochopiť ako môže byť žena taká múdra. A ešte pri jej vzhľade to bolo ešte o niečo viac nepochopiteľné. Len málo ľudí skutočne vedelo, čo v hlave má. "Ak niekedy budete potrebovať, moje číslo máte. Som vám k službám kedykoľvek. Pokiaľ ma nezatiahnete až do príliš veľkých sračiek. Nerada sa miešam medzi mafie. Takže tú ochranku budem zvažovať." pokrčila nad svojimi slovami ramená. Nemala prečo nesúhlasiť, pokiaľ by jej to neprekážalo čo sa týka jej skutočnej práce. Nerobilo by jej problém ešte dať pozor na jeho zadok, ktorý je skoro denno-denne v ohrození. To znamenalo, že sa hodlala nad tým naozaj popremýšľať. Platiť by jej za to predsa nemusel a v takom Black Hollow sa toho nedialo toľko, aby mala prácu každý deň. A to ona naozaj nemala, pretože už necestovala po celom svete, ale bola pridelená len na určité miesto, na ktorom sa aj tak skoro nikdy nič nedialo. "Chcete mi povedať, že nikdy vám nikto nepovedal niečo čo by vám zdvihlo kútiky úst smerom na hor? Nikdy?" pozdvihla obočie. "Ďakujem. Nezvyknem sa príliš usmievať, nie je to moc profesionálne." bola pravda, že ona tiež nebola osoba, ktorá mala na tvári úsmev. Raz za čas sa tam objavil pri niekom u koho si povedala že to má zmysel sa usmiať, niekedy to nebol ani úplný úsmev, ale skôr menšie zdvihnutie kútikov. "Ako som povedala, problém mi to nerobí." znovu len pokrčí ramenami. Je zvyknutá, že zdvíha svoj telefón častejšie, než je normálne. To hlavne v noci, keď sa niekto rozhodne mať pohotovosť. Keď ešte raz spomenul ju a jej sestru len na jeho slová prikývla. Bola rada za ich dohodu v príliš krátkom čase, ktorá bola viac než len výhodná pre oboch z nich. Ona zabije človeka a on jej za to dá ochranu akú možno ani len nepotrebuje, ale skôr jej ide len o jej mladšiu sestru, ktorá je podľa nej ešte príliš nevinná, aby a v tomto meste ubránila sama. ''Myslím si, že o psychickom zdraví či mojom alebo vašom sa môžme porozprávať aj niekedy inokedy. Toto určite nie je naše posledné stretnutie.'' pokrčí nad tým ramenami, pretože vie, že toto určite nie je posledný krát kedy sa títo dvaja vidia. Rovnako tak jej mysľou prebehne spomienka na to, ako strávila takmer štyri roky svojho života zavretá v Asylum na okraji tohto otrasného mesta. ''Oliviero má dcéru. Nemyslíte, že by sa dokázala o Serpentov postarať ona? Aj keď to je podľa mňa na 17 ročné dievča celkom dosť veľa náročné postarať sa o celý gang.'' Nadvihla obočie. Musela sa aj sama nakoniec zamyslieť nad tým, že možno keby sa aj ona ocitne v takej situácií tak by to asi nezvládla. Ako žena, ktorá ešte nie je dospelá a musí sa postarať o celý gang, ktorý je mimochodom najväčším v meste, to pre Opheliu nebude jednoduché ak Oliviero náhodou umrie. Nad jeho poznámkou musela pozdvihnúť kútiky úst smerom na hor. Podišla k svojmu hostiteľovi bližšie až takmer tak blízko, že sa ich nosy skoro dotýkali. ''Len, aby ste neboli prekvapený, pán Andonov. Nemyslím si, že vaša smrť bude taká... rýchla.'' Povedala o niečom potichšie než rozprávala doteraz a ešte stále tak blízko pri ňom mu hľadela priamo do očí. ''Celý svoj život som robila nedôstojné veci tak aspoň umrieť chcem dôstojne. Potichu. Sama.'' Povedala po čom si navlhčila pery tým, že si po nich zľahka prešla jazykom s ešte stále so svojimi zelenými očami uprenými na tvár svojho spoločníka.
|
|
|
|
Post by Jesse Andonov on Oct 13, 2020 20:32:01 GMT 1
Jesse už bol poslednou dobou až príliš vyčerpaný. Každý deň v mesiaci mával stretnutia dlho do noci, kde každý chcel od neho riešenia, plány a mnoho vecí. Už ani jeho, no, ako ju nazvať, priateľka Kayla mu neposkytovala také uvoľnenie ako niekedy. Potreboval sa odreagovať. Vedel, že aj keby ide do nejakého wellnessu, masáže, tak by sa maximálne cítil len sám a neposkytlo by mu to to, čo potrebuje. Preto sa rozhodol, že usporiada párty. Ešte včera rozposlal všetkým, koho on (respektíve jeho služobní) poznal, aby prišli k nemu domov a užili si večer. Prenajal ľudí, ktorí nachystali aranžmá, prenajal barmanku vo vyzývavom oblečení aby obslúžila hosťov čo hrdlo ráči, na obrovských stoloch v honosnej obývačke sú sladkosti a slanosti rôzneho druhu. Na kraji miestnosti je už nachystaný DJ, ktorý už pomaličky mixuje hudbu, pokým prídu hostia. Jesse ešte na poslednú chvíľu poveril jeho priateľku Kaylu, aby pri dverách rozdávala uvítacie drinky. ,,Do piče, čo som nejaká slúžka?!" Vyprskla Kayla, ktorá už bola navlečená v úzkych, krátkych a ligotavých šatách. Na túto poznámku sa Jesse musel pomaly nadýchnuť a vydýchnuť. ,,Ty máš do piče stále nejaký problém. Bývaš a žerieš tu zadarmo. Tak láskavo sprav niečo prospešné pre túto domácnosť." odvrkol jej chladným hlasom. ,,A ešte ti aj dávam jebať zadarmo" zahundrala si popod nos krásna čiernovláska. Ani sa nenazdala a bola pritlačená k stene, Jesseho ruka bola na jej krku a jeho pery blízko jej ucha. ,,Ani to nie je bohviečo. Pamätaj si, si bezdomovkyňa, a kedykoľvek kedy sa mi zachce, by si bola na ulici. Bez ničoho. Teraz vypadni pred tie vyjebané dvere." Jeho hlas bol pokojný, šepkal. Pomaly ju pustil, Kayle sa do očí nahrnuli slzy a bez slova utekala k vchodovym dveriam, pripravená vítať hostí. Chvíľku po nej sa aj Jesse vydal do obývačky k barovému pultu, kde začal popíjať whiskey.
|
|
|
|
Post by Park Seojoon on Oct 13, 2020 20:53:56 GMT 1
*Fuck it, chce navazovat vztahy s potencionálními partnery pro svou práci. Dozvěděl se o tom včera k večeru, kdy si ještě nebyl zcela jistý, jestli něco takového měl zapotřebí, ale nakonec se nechal přemluvit. Seojun byl v pozici, ve které si mohl klidně i zůstat domu po dobu celého roku, ale tyto události se zdáli jeho marketingovému týmu důležité. Obvykle na tyto věci nebral ohledy, ale zrovna náhodou dnes večer neměl nic jiného v plánu, a proto se rozhodl, že toho tedy využije. Na adresu, která očividně byla ve vlastnictví muže, jehož jméno viděl na poznámce, přijel svým vlastním autem a měl v plánu i svým autem odjet. Takže už teď věděl, že si možná užije jeden drink nebo dva, ale více si dnes večer nemohl dovolit. Zaparkoval dále od domu, protože už jen podle aut, viděl, jak se místo rychle zaplňuje. Poté se podíval na velkou vilu, jež stála před jeho očima. Menší, než ve které vyrůstal se svou rodinou, ale větší, než ostatní co se v tomto sousedctví nacházely. Seojun se dlouho venku nezdržoval a volným krokem přešel k velkým předním dveřím, které se zdály, že už dlouho nikdo nezavřel. Lidé proudili jedním směrem dovnitř a mizeli v davech. Seojun byl rád, že sako s kravatou nechal ve svém autě a měl na sobě jen kalhoty od obleku a bílou košili, u které si dovolil vyhrnout rukávy. Pokud trávil čas mimo kancelář, opravdu se oblékal tak odlišně, že si lidé často nemysleli, že by mohl být někým důležitým. Prošel kolem pár mladých, ale nezajímavých tváří, než se zastavil u místa, kde si očividně lidé brali své pití a i on si našel něco přesně pro něj. Za své roky dělání byznysu se starými lidmi se naučil pít whiskey, a proto si i dnes přesně toto vybral a odebral se dále od davů lidí. Většina z nich mu nemohla ani nabídnout inteligentní či jen srozumitelnou konverzaci.*
|
|
|
|
Post by Raven Reyes on Oct 13, 2020 20:56:21 GMT 1
*Pro Raven byla tahle párty jako na zavolanou. V práci toho měla sama až nad hlavu a ještě do ní hustili nadřízení, ať si vezme na starost případ, o který neměla vůbec zájem. Nic by jí totiž nepřinesl a Raven málokdy dělala věci jen z dobroty své duše. Žádnou dobrotou totiž neoplývala. Sama se zaměřovala spíše na kriminální právo, to obchodní jí totiž přišlo trochu nudné. Řešit která firma se dohodne s kterou a dělat smlouvy a dohody, které se měnily každý týden, nebylo nic pro ní. Naopak zastupovat u soudu psychopaty jí prostě bavilo. Zda byli nevinní, na tom jí nezáleželo. Když někdo ten čin, pro který byl stíhán, opravdu spáchal, potřebovala vědět jen zda jsou nějací svědci, aby se o ně mohla postarat. Tou legální cestou. Nebo spíše ne úplně tou nelegální cestou. Její přímý nadřízený po ní teď chtěl, aby vzala případ pro bono. Jednalo se o nějakou chudou rodinu, která by měla šanci případ vyhrát i bez ní. Někdo jim však slíbil jednoho z nejlepších zástupců ve městě a mezi ně patřila Raven. Nedalo se říct, že by byla úplně na špici, ale rozhodně se jí dařilo poměrně dobře. Hlavně i díky tomu, že jí spousta jejích bývalých klientů dlužila laskavost a ona ji zřídka nenechala nevybranou. Dnes večer však nebyl čas na přemýšlení o práci. Vystoupila z taxíku, který ji dopravil k vile Jesseaho Andonova a upravila si uplé černé šaty, které měla na sobě. Viděla přijíždět spoustu prominentních lidí z města, někteří vlastním autem, jiní měli řidiče a dokonce někde zahlédla přijet někoho na motorce. Zvláštní, ale proč ne. Netrvalo dlouho a už byla uvnitř vily se sklenkou welcome drinku v ruce. Tedy spíše už prázdnou sklenkou, protože neudělala ani dva kroky a alkohol do sebe nalila na jeden zátah. Dnes byl dobrý den na to se zbavit zábran a zapomenout na starosti. Zamířila proto k baru, aby si objednala další pití.*
|
|
|
|
Post by Anastasia Kordei on Oct 13, 2020 21:33:33 GMT 1
,,Mala by som sa začať socializovať" povzdychne si blondínka, pozerajúc na mesto Black Hollow z okna svojho nemalého bytu. Premýšľala totiž nad pozvánkou, ktorú dostala včera od Jessea Andonova. Keď si ju v pošte našla, jej prvá reakcia bola, že ju zahodila do koša, no odvtedy jej v hlave neustále vŕtalo to, že by mala ísť. Celé dni trávi len vo svojej ordinácií a doma, teda pardon, občas zbehne aj na nákup. Nemá totiž žiadne kamarátky, s ktorými by pokecala o nejakých ženských problémoch, nemá ani priateľa a ani si nevypisuje s nikým na dnešnom úžasnom výdobytku modernej doby - Tindri. Mala ho možno tak dve minúty, no vymazala ju po tom, ako jej prišla správa, či by bola ochotná týpkovi poslať fotku svojich chodidiel. Po spomienke na tohto muža sa celá otrasie a odchlipne si zo svojho čaju. Nemôže predsa takto žiť. Chvíľku ešte zamyslene sedí, no potom sa proste spontánne rozhodne, že sa ide nachystať a proste tam na tú párty pôjde. Vyzliekla zo seba huňatý župan a vybrala zo skrine obyčajne čierne šaty. Vlasy z drdolu si rozpustila a pre dnešok len očesala a nechala ich rozpustené. Samozrejme musela sa ešte okrášliť troškou make-upu, lebo si pripadala ako monštrum. V telefóne mala uložené číslo svojej obľúbenej taxislužby, a zabezpečila si odvoz do honosnej vily. Počas toho, ako čakala na taxík ešte zopár krát prebehla celý byt, s myšlienkami, či vôbec má ísť, či to nie je hlúposť a či nemala radšej zostať doma. Zastavila sa pri zrkadle. ,,Nie Anastasia. Ideš a hotovo. Potrebuješ chlapa! Alebo aspoň kamarátku!" Hľadela samej sebe do veľkých modrých očí, a to už jej zvonil telefón - taxi ju už čakalo. Zišla dole, nastúpila do taxíku a po ceste premýšľala nad tým, koľko rokov už na žiadnej párty nebola a ako to vôbec dnes funguje. Nie, nemyslite si, nie je hanblivá, len je neustále zahltená svojou prácou a premýšľaním, ako ďalej pomôcť svojim pacientom. Svoju prácu skutočne milovala a bola jej oddaná, no pritom zabudla na samú seba. Než sa stihla nadiať, už stála pred domom Jesseho. Podala taxikárovi požadovanú sumu a vyrazila dovnútra. Pekne poďakovala za uvítací drink a s nadšením len pozerala okolo seba. Bolo to fascinujúce. No však, keď zbadala stoly s jedlom to ju fascinovala ešte viac, tak sa vydala k nim rozhodnutá naplniť svoj prázdny žalúdok.
|
|
|
|
Post by Josephine "Josie" Charlton on Oct 13, 2020 21:39:00 GMT 1
*Lidé očekávali, že jako vdova by Josephine na žádné události měsíce nechodila, ale ona nedokázala být už každý večer zavřená ve svém domě. Jenže ji už toto nebavilo, chtěla se alespoň na jeden večer trochu odreagovat. Mohla sice přijít o svého manžela, ale byla stále mladá, tak proč by najednou musela zastavit celý svůj život? Jakmile se pokusila odejít ze svého domu, setkala se venku s jedním z bodyguardů, který ještě stále následoval rozkaz po jejím ex-manželovi. Povzdechl si a podala mu klíče od svého auta. Naštěstí se neptal na žádno otázky a byl ochotný ji odvézt kamkoliv si v ten moment řekla. Jí přímo žádná pozvánka nepřišla, ale nemyslela si, že by i nějakou potřebovala, prostě jen z doslechu věděla, co a kde se něco děje. Oblečená byla do béžových šatů, které jí dnes k večeru v jejím šatníku nejvíce připadaly jako adekvátní a neřešila v jakém stylu byla dnešní akce vedena. Po celou cestu tam byla ticho, neměla si co říci s bodyguardy, kteří měli stále pocit, že jí museli doprovázet na každém jejím kroku. Auto se zastavilo a Josie na moment pohlédla ven, zdálo se, že byla stále v té bohatší části města. Než se stačila rozhodnout, jak dále, dveře od auta byly otevřeny a hned jakmile vystoupila, byly za ní i zavřeny. Až k úplnému vstupu šel pořád dva kroky za ní, Josephine už si myslela, že se z nich zblázní. Chtěla alespoň jeden večer naprosté svobody, ale muž v černé obleku byl stále v jejích stopách. Prošla si vilu, ve které se nacházela spousta lidí a zastavila u jednoho z velkých oken, které vyhlíželo na zahradu. Poté se otočila k muži, co stál metr a půl od ní a rozhlížel se kolem.* Prosím, alespoň na jednu noc, nemůžete mě nechat normálně žít? Mám právo se normálně s lidmi socializovat, nic se nestane. Stačí počkat někde poblíž, ale nemusíte být pořád hned za mými zády. *Podívala se na muže, jehož jméno si nepamatovala a doufala, že její prosbu vyslyší. Nakonec, k jejímu překvapení, muž udělal pár kroků, než zcela zmizel a Josephine konečně měla chvíli pro sebe.* |
|
|
|
Post by Rosaline Hall on Oct 13, 2020 21:40:52 GMT 1
*Dni plynuli pomaly a s príchodom jesene to bolo horšie a horšie. Nešlo len o epizody krátkych jesenných depresií, únava, ale aj o neustála túžba jej zamestnávateľov o nové prírastky pre pohrebnú službu. Aj niekto ako ona občas však potreboval vypnúť a trochu si vyvetrať hlavu od zbytočností spojených s prácou či okolnosťami, ktoré s tým všetkým boli spojené. Kto by bol len povedal, že po niekoľkých dlhých mesiacoch bude stáť pred opäť pred obrovskou vilou Jessea Andonova. Tento krát však pred ním nestála sama. Z domu či do domu vchádzali davy ľudí. Či už to bola podnapitá mládež alebo iba mestský štamgasti či dokonca najznámejší ľudia, ktorí v meste niečo znameli , všetci vyzerali byť touto velkolepou udalosťou nadmieru spokojní. Jediné s čím možno nebola spokojná ona sama vnútorne (okrem hlasov v hlave a jej troch ďalších osobností), bolo to tu preplnené mafiánmi. Samozrejme, to bolo celé mesto, ale povedzme si úprimne na takýchto udalostiach či už je to party alebo ples a podobne, je ich vždy najviac. Mrazilo ju z tej myšlienky na chrbte a studený pot jej stekal od zátylku po celej chrbtici až skoro k pätám. Nemala strach z mafiánov, to naozaj nie, skôr mala v sebe neskutočne nepríjemný pocit z toho čo všetko by sa mohlo dnes v noci pokaziť, keďže sa v jednej domácnosti pravdepodobne spojilo niekoľko ľudí z rôznych mestských mafii, sériový vrahovia a podobne. Bola naozaj psychicky unavená na to, aby mohla riešiť takéto sračky ešte aj na party. S povzdychom, ale aj cez všetky zlé pocity vkročila do príbytku svojho starého známeho.*
|
|
|
|
Post by Park Seojoon on Oct 13, 2020 22:02:54 GMT 1
*Při prvním loku ze své sklenky si už Seojun dělal mentální poznámku toho, že nemá cenu pít drahé pití na takovýchto akcí. Nikdy to úplně nesedí jeho chuti. Ještě ke všemu u baru stál trochu déle, což se jemu přímo nelíbilo. Byl zvyklý chodit na místa, kde lidé už znali jeho tvář a takový problém se ho nikdy netýkal. Jeden by si řekl, že je možná rozmazlený, ale tohle byl ten svět, ve kterém už několik let žil. Navíc, když měl přes den u sebe svou osobní sekretářku, nemusel čekat na věci skoro nikdy. Proto pro něj byl takový nezvyk, když muž za barem byl trochu mimo a zdálo se i že nejdříve obsluhoval raději mladé slečny, než kohokoliv jiného. Stál jen kousek od baru, když si všiml další příchozí, která se sotva na barmana podívala a už měla jeho pozornost. Seojun si přál, aby v ten moment vytáhl ruce z kapsy a spočítal na svých hodinkách, jak dlouho to trvalo, než dívce na baru už bylo vyhověno. Přišel blíže k baru a podíval se na slečnu, jež tam stála. Měla povědomou tvář, ale on sám netušil, odkud by ji mohl znát.* Nevím, jestli je to tím, jak se nesete, nebo tím, že jste mladá slečna, ale barman vám byl skoro ochotný snést modré z nebe, když jste přišla. *Poznamenal Seojun, lehce salty, ale velmi formálně a s milým tónem. Horší než si dělat přátelé, je si omylem udělat nepřítele. Alespoň pro něj.*
|
|
|
|
Post by Matthew Reid on Oct 13, 2020 22:13:45 GMT 1
*Po jeho poslednom fiasku na večierku sa nikde dlhé mesiace neukázal. Vždy sa radšej schoval v knižnici alebo bol proste v práci až dlho do večera, aby sa vyhol každej nepodstatnej sociálnej interakcií, ktorá by mu koniec koncov do života nič nepridala. Maximálne by ho z toho rozbolela hlava a on by po príliš veľkej sociálnej činnosti musel preležať v posteli aspoň tri dni, lebo povedzme si úprimne na ľudí, ktorí nie sú jeho kolegovia z práce, nie je vôbec zvyknutý. Keď už sme pri práci, predstavte si, že ste doktor Matthew Reid, ktorý vo svojom obleku sedí v za stolom v kancelárii a pracuje na posledných veciach, ktoré potrebuje k dokončeniu najnovšiemu prípadu, keď tu zrazu k nemu príde jeho veľmi vážená kolegyňa, ktorá ho začala na takmer viac ako pol hodinu prehovárať, aby s ňou išiel na párty, pretože vraj každý potrebuje nejakú tú socializáciu.* Jednou z najčastejších príčin úmrtia je práve párty! Štandardizovaná je miera úmrtnosti na zlyhanie srdca. Čo ak nás niekto zdroguje? Boom, zlyhanie srdca. Vieš, počet úmrtí na konkrétne príčiny smrti možno vyjadriť v pomere k počtu obyvateľov. Je možné zostaviť štandardizovanú mieru úmrtnosti, ktorá nezávisí od štruktúry obyvateľstva podľa veku a pohlavia: v prípade väčšiny príčin smrti sa totiž vyskytujú veľké rozdiely v závislosti od veku a pohlavia a štandardizácia uľahčuje porovnanie miery v priebehu času a medzi jednotlivými krajinami. U nás je najčastejšia samovražda, ale pracujeme pre fbi a v tomto meste vždy niekoho zabijú len z nudy. Alebo zdrogujú! Opakujem! Môžu nás zdrogovať a zabiť! A to všetko na párty! *Reid vyšiloval z nápadu ísť na párty tak dlho, že si v podstate neuvedomil kam jeho kroky viedli. Zrazu sa objavil pred domom, teda skôr vilou, ktorá už aj tak bola plná ľudí a hlasnej hudby. V moment, kedy zistil, kde sa nachádza na chvíľku privrel oči a počítal do desať. Po pár minútach sa pozrel na Penelope a hoci chcel niečo namietnuť moc možností mu nedala, pretože ho už ťahala do domu.* |
|
|
|
Post by Jesse Andonov on Oct 13, 2020 22:14:58 GMT 1
Jesse sa pozeral po miestnosti, videl ako chodia stále nový a nový ľudia, postupne sa zapájajú spolu do konverzácii a popíjajú alkohol. Videl aj nejaké celkom zaujímavé a známe tváre, ale nie veľa. Inak prichádzali len basic ľudia ktorých by v meste ani len nespoznal, že boli u neho doma na párty. Pozoroval teda hlavne dievčatá, ktoré boli síce veľmi pekné, no ak náhodou započul ich konverzácie, musel prevraciať očami. Koľkú prostosť majú ľudia v tomto meste, to snáď nie je ani možné. Neďaleko neho bola tiež skupinka sporoodetých dievčat, ktoré mu občas venovali pohľad a potom sa začali chichotať. Jesse sa na nich ani len nepozrel, videl ich periférnym pohľadom ale aj tak pomaly začal ľutovať, že vôbec nejakú párty usporiadal. Jesse je všeobecne človek, ktorého je celkom ťažké zabaviť, či zaujať, preto dúfal, že keď pozve veľké množstvo ľudí, nájde sa aspoň zopár, ktoré mu pomôžu tento večer spraviť hodnotným. Nevedel presne čo má v úmysle - či len nejakú hlbokú konverzáciu alebo plytký sex. Nechával to na náhodu, no možnosti ktoré zatiaľ videl nevyzerali moc nádejne. Jasné, mohol sa skúsiť prihovoriť, no on by bol najradšej, keby mu všetko skákalo do lona. Príde mu podradné sa niekomu prihovárať, predstavovať sa, nadväzovať konverzáciu, či prelamovať trápne ticho. S povzdychom si vypýta ďalší pohárik Chivas whiskey, a popri čakaní na pohárik sa opäť pozrie po okolí, keď zrazu zbadá Rosaline. Tú už veľmi dlho nevidel. Rozhodne sa, že ona je asi najlepšia možná spoločnosť. Vezme si svoj pohár a ležérnym krokom si to namieril k nej. ,,Slečna Hall," prihovorí sa jej, "nečakal som, že aj vy ma dnes navštívite" celú si ju rýchlo obzrie. Musí uznať, páči sa mu čo vidí. ,,Povedzte, ako sa darí v biznise? Všetko v poriadku?" jemne sa pousmeje - aký šťastný deň pre slečnu Hall, skutočné požehnanie.
|
|
