|
Post by Sabine Monroe on Jul 3, 2018 21:44:22 GMT 1
Máte chuť na kávu? Príďte si ju vychutnať do centra mesta. V Starbuckse nemajú len dobrú kávu, ale aj milý a pracovitý personál. Pracuje tu: Felix Parker Grace A. Williams
|
|
|
Post by Sabine Monroe on Jul 3, 2018 22:22:56 GMT 1
Dym z cigarety sa ešte chvíľu vznášal nad dievčaťom, ktoré ju ešte len teraz zahasilo o chodník veľkej ulice, na ktorej stálo. S úsmevom na perách hľadela do fotoaparátu a so zvukom spúšte odfotila mrakodrapy, ktoré sa nad ňou týčili. Jedným stlačením vypla fotoaparát a nechala si ho visieť na krku presne tak ako to robieva vždy. Žltý batoh na chrbte mala ešte vždy naplnený útržkami novín, ktoré vzala z práce s tým, že si ich preštuduje ešte aj doma, takže kusy zažltnutého papiera vykúkali na ulicu. Sabine si vždy dávala načas a keďže dnes nestihla autobus, ktorý chodí na okrajové - vidiecke - časti mesta a ďalší jej ide až o hodinu a pól, rozhodla sa, že svoj čas využije efektívne. Stále s úsmevom prechádzala cez veľké sklenené dvere Starbucksu rovno k pultu. Ženu za ním poprosila o veľké Latté ako každý deň, a presne ako každý deň, tak aj dnes si Sabine sadla k poslednému stolu pod veľké sklenené okno, aby mala výhľad na ulicu. Ako bolo o býkoch známe to, že milujú kávu, tak toto dievča naozaj nebolo výnimkou. Nebola na nej závislá to nie, len ju pila skoro viac ako vodu, čiže sa z toho ľahká závislosť aj stávala. Svoj drahý fotoaparát znovu jedným stlačením zapla a zahľadene, ponorená vo svojich myšlienkach sledovala fotografie ľudí, ktoré tam mala. Smiešne. Z jednej strany chápala prečo jej ľudia platia za to čo robí. Fotografie sú vždy najlepším dôkazom. Na druhej strane tomu nechápala vôbec, že po nej niečo takéto vôbec požadujú. Sabine vždy premýšľala nad motiváciou tých ľudí, ktorí si ju objednajú. Tak či tak vedia, že ich manžel alebo manželka podvádza, potrebujú k tomu aj dôkaz? Sama pre seba si povzdychla. Bolo to pre ňu nepochopiteľné avšak zaujímavé, no nepríjemné. Celý deň sledovať a fotiť ľudí každú jednu sekundu ich života ju vyčerpávalo. A tak čakajúc na svoju objednávku, ešte stále hľadela do fotoaparátu, ponorená v myšlienkach o osude ľudí na všetkých tých fotografiách, ktoré vlastnila.
|
|
|
Post by Roxanne Ruby Hall on Jul 4, 2018 0:33:22 GMT 1
Ďalší deň pred ňou. Deň, keď bude ľuďom naokolo ukazovať nevinnú tváričku dievčatka, ktoré by nikdy neublížilo ani muche. Škoda, že pravda bola úplne iná. A tú pravdu nik iný vedieť nemohol, pretože pochybovala, že by si to ten človek nechal pre seba. Určite by išiel na políciu a ona by potom mohla ísť za mreže. To bola skoro jediná vec ktorej sa vo svojom živote obávala. Ísť do basy. Preto dúfala, že všetky informácie o jej nočnom živote, zostanú pri Noahovi a ľuďoch, ktorí o nej ešte vedia. Keďže mala celý deň pred sebou a nemusela nič robiť, vybrala sa do mesta. Mohla si nájsť nejakú prácu, ktorú by vykonávala za denné svetlo ale peniaze naviac nepotrebovala a radšej celý deň strávila oddychovaním či iných záležitostí, než hraním sa na nejakú servírku. Išla tam pešo, chcela sa prejsť a týmto spôsobom si aspoň mohla prezerať ľudí, ktorí prechádzali okolo nej a nebolo to vôbec divné. Dokonca prešla okolo človeka, ktorý sa tiež dostal na jej listinu smrti, čo ju donútilo sa pobavene usmiať. Našťastie si ju ľudia nevšímali a ak áno, určite si len mysleli, že si spomenula na niečo vtipné. Ďaleko od pravdy neboli. Svoje kroky spomalí, keď sa dostane pred veľké sklenené okno Starbucksu. Že by si sem zašla? Čas má a teraz keď tu tak stála, dostala chuť na Cappuccino, ktoré mala tak rada. Preto na nič nečakala a rovno si to namierila dnu a rovno k pultu, kde stálo len jedno dievča. Mala šťastie, že tu nebola taká rada. Preto keď sa dostala na radu, vypýtala si rovno Cappuccino. Kým čakala na svoju objednávku, upravila si sukňu, ktorá bola vyššie než mala pôvodne byť a dala si ju nižšie. Z kabelky, ktorú mala na rameni si vyberie peňaženku a keď jej Cappuccino podajú, zaplatí zaň. Ešte, že jej tá práca tak vynášala a mohla si čokoľvek dovoliť. Otočí sa na opätku a svojim bystrým zrakom prejde po miestnosti aby si našla miesto. Bolo tam niekoľko voľných miest ale ju zaujala blondínka, ktorá tam sedela s fotoaparátom v ruke. Nevidela ju predtým cez sklo, keď bola von? Bez dlhšieho rozmýšľania sa k nej teda vybrala s už naučeným úsmevom na tvári. "Ahoj, je tu voľné?" Ozve sa, keď stojí pri nej ale nečaká ani na odpoveď a proste sa posadí oproti nej. "Nechcela som sedieť sama, mám radšej keď sa môžem s niekým porozprávať. To je tvoj foťák? Takže pracuješ ako fotografka?" Samozrejme to všetko len hrala, či pracovala ako nejaká fotografka alebo nie, jej bolo ukradnuté. Len sa pretvarovala aby zapadla do bežného života a nikto ju nepodozrieval. Aj keď bola pravda, že ju dievča pred ňou, prišla naozaj zaujímavá. Len stále nevedela čím to bolo.
|
|
|
Post by Sabine Monroe on Jul 4, 2018 1:10:44 GMT 1
Ľudia sú sprostí. Veď nič iné na tých fotografiách nevidela. Len biedne tváre občanov tohto mesta. Občas ju zaujímalo koľko z nich, z tých všetkých úbožiakov už leží na ich mestskom cintoríne niekoľko metrov pod zemou. Bolo to na zamyslenie. Sabine sa nikdy napríklad ani nezaujímala o to, čo sú jej zákazníci zač a pri tomto meste by sa ani nečudovala keby pracovala pre nejakého mafiána alebo podobne nebezpečného človeka. Teda, ona nebola typ čo by vyhľadával nebezpečných ľudí, pretože sa do ničoho nechcela zapliesť tak, aby ju to ohrozilo a nedaj bože aj jej otca. Aj keď bolo jej to vlastne v celku jedno, pretože ona by si to ani neuvedomila a otvorila by ústa skôr než by si premyslela ku komu to vlastne hovorí a mohol by to byť aj mafiánsky boss. Musela vyzerať veľmi zaujímavo, pretože po každej svojej dlhšej myšlienke, ktorá jej dávala zmysel si prikývla, akoby to naozaj bolo tak ako si to ona v hlave predstavovala. Dokonca si pri tom celom návale myšlienok ani nevšimla, že jej objednávka už stojí na stole, presne pred ňou. Sabine káve venovala pozornosť len chvíľku, keď sa zamyslene pozrela na stôl a hneď naspäť do foťáku. Toľko nevinných osôb, ktoré ani len netušili, že dievča na žltom bicykli ich celý deň sleduje, aby ich mohlo vyfotografovať a na ďalší deň tie fotky poslať ich nepriateľovi či manželke, ktorá už netrpezlivo čaká na veľkú žltú obálu plnú fotografií od rána až po večer. Takto vážne táto blondína nebrala ani prácu novinárky, ktorá mala byť pre ňu prednejšie. Nebol to však až taký adrenalín ako toto. Ešte chvíľu zamyslene sledovala fotoaparát kým k nej niekto neprehovoril. Automaticky vypla fotoaparát a zdvihla hlavu k dievčaťu, ktoré sa k nej prihováralo. "Ahoj..." odpovedala trochu spomalene, pretože sledovala ako si dievča už sadá oproti nej a trochu nad tým len podvihla obočie. Zvesila si svoj najväčší poklad z krku a položila ho na stôl pred seba. Konečne sa mohla venovať káve, ktorú si objednala. "Nie som úplne fotografka, ale je to skoro podobné. Je to skôr viac ako hobby." vysvetlila svojej novej spoločnosti počas toho ako si miešala kávu a následne sa z nej aj napila. Až teraz mala možnosť si dievča poriadne prezrieť a prehliadnuť si ju. "Ale som novinárka." dodala len tak, aby doplnila slová k tomu čo povedala pred chvíľkou, aj keď toto bola nepodstatná informácia, ktorú dievča oproti nej asi počuť vôbec nechcelo. "Náročný deň alebo skôr len vypĺňaš čas?" spýtala sa s ukazovákom smerujúcim na šálku kávy dievčaťa.
|
|
|
Post by Roxanne Ruby Hall on Jul 4, 2018 14:55:47 GMT 1
Svoj pohľad mala zabodnutý do tváre dievčaťa a zamyslene behala očami po jej tvári. Vyzerala úplne nevinne ale skoro vždy tí najviac nevinní, boli tí najviac skazení. Huh, ako keby ona nebola skvelý príklad. Preto každý deň, keď svietilo slnko hrala tú svoju pretvárku, že je priateľka všetkých ľudí v Black Hollow. Niekedy ju chytila nálada, kedy ju to už unavovalo a priala si aby mala niekoho pri kom by to predstierať nemusela ale skoro hneď ako jej to napadlo, si to snažila z hlavy nejakým spôsobom vyhnať. Na čo by jej bol nejaký priateľ či priateľka, keby mu nemohla povedať o tom čo robí. Ešte by sa jej nebodaj zľakol alebo čo a viac sa s ňou nerozprával. Už stačilo, že v detstve prišla o otca a sestru, nepotrebovala stratiť ešte niekoho. Preto sa tak s ľuďmi možno nepriatelila. Nechcela o nich potom prísť ako prišla o svoju rodinu, pretože potom by bola ona tá, ktorá by bola zranená, nikto iný. Tie myšlienky ale vyhnala z hlavy, keď počula blondínkin hlas, preto sa jej začala venovať. Alebo to bude aspoň predstierať. "Aha," zareaguje a prikývne na to hlavou v znamení, že chápe, pričom sa napije svojho nápoju. Ako len Cappuccino miluje. Vždy jej to zlepší náladu, keď ju má náhodou až príliš skazenú. "Ešte som nikdy nestretla novinárku. To píšeš nejaké články? Alebo len fotíš?" Opýta sa s mierne nadvihnutým obočím. Nikdy sa o takéto zamestnania nezaujímala, takže ani poriadne nevedela čo tam robili. Alebo sa skôr o to nezaujímala. Zaujímala sa len o svoju prácu, než o povolania niekoho iného. "Huh?" Svoje oči presunie na jej ukazovák, ktorý ukazoval na jej kávu, na ktorú sa na pár sekúnd zamyslene zahľadela. "Vypĺňanie času," odpovie nakoniec, než sa zase napije. "Doma som sa len nudila, tak som si povedala, že sa pôjdem prejsť. A nakoniec som skončila tu." Dodá ešte a len nad tým pokrčí ramenami. Asi prvýkrát nemusela klamať, pretože toto bola absolútna pravda. Len jej samozrejme nepovedala, že čaká kým sa zotmie aby mohla ísť vykonať svoju prácu. "A ty? Prečo si tu ty?" Opýta sa nakoniec ona, už trochu s väčším záujmom, než aký mala na začiatku. Pomaly ale isto, svoj záujem prestávala hrať. Možno nakoniec sa s ňou bude rozprávať preto, lebo ju aj niečo z toho čo slečna pred ňou hovorí, zaujíma. "Som Roxy. Len tak mimochodom." Po menšom váhaní sa jej aj predstaví, predsa len sa jej nechce prihovárať hej ty, asi by jej to nebolo veľmi príjemné. Samozrejme očakáva, že jej aj ona povie svoje meno. Roxy prekonala samu seba, keď povedala svoje meno len tak cudzej osobe, v tomto si dávala pozor. Ale pochybuje, že táto tvárička by to mohla niekde zneužiť, takže sa cíti ako tak pri nej v bezpečí.
|
|
|
Post by Sabine Monroe on Jul 4, 2018 15:40:19 GMT 1
Nevinné tváričky. Obidve, presne tak ako oproti sebe sedeli vyzerali ako dve úplne nevinné dievčatá. Sabine nebola nevinná. Aj toto všetko bola z jej strany tak trochu pretvárka, pretože ona bola síce svojim spôsobom ako malé mačiatko, ale na druhú stranu nebola zvyčajne takto milá a usmiata. Povedala by aj sama na rovinu, že ona svoju nevinnosť stratila už vtedy, keď sa namiesto učenia v škole rozhodla pre výlety s jej kamarátmi a s marihuanou. Teraz robí nelegálne veci a nie je to len kvôli peniazom, ktoré s otcom potrebujú. Ide aj o to, že ju táto práca vlastne napĺňa a je plná adrenalínu. To však ešte nič nevie o profesii dievčaťa, ktoré sedí presne oproti. Modrými očami ešte stále tak trochu pobehuje po bledej tvári hnedo-vlásky, až nakoniec svoj zrak presmeruje na latté, ktoré má pred sebou. ''Je to spojenie oboch vecí. Viac síce fotím, ale náplňou mojej práce je skôr to, že keď sa niečo v tomto meste stane, budem tam, zistím si viac a napíšem o tom článok do novín na ďalší deň.'' vysvetlí a opäť svoj zrak presunie na dievča. Trochu sa pousmeje. Lakťami sa oprie o stôl a zaujato sleduje dievča, ktoré jej dnes robí spoločnosť, ktorú si nemyslela, že nebude potrebovať. Väčšinou, teda skoro každý deň tu Sabine sedela sama a potichu pila kávu, takže dnes jej aj padlo vhod, že sa jej dievča prihovorilo práve vtedy, keď mala náladu sa s niekým porozprávať a podeliť sa o nejaké zaujímavosti o sebe a o svojom žiote. ''A ty? Ty robíš čo?'' ešte sa spýta kým má na jazyku túto otázku, pretože potom by už mohlo byť neskoro. Sabine ešte však pozrela na dievča s úsmevom a pokrčila ramenami a tým jej tak trochu dala najavo to, že nemusí odpovedať ak je jej otázka nevhodná alebo jej to proste nechce povedať. Táto blondína už dávno pochopila, že ak jej niekto niečo nechce povedať tak jednoducho nemusí a ona to bude akceptovať. Podvihla obočie nad zamyslenosťou hnedovlásky, ale hneď na to aj zabudla s prikývnutím nad poznámkou o vypĺňaní času. ''Ja som nestihla autobus a keďže mám hodinu a pol, povedala som si, že svoj čas využijem tým, že si dám aspoň kávu.'' nad svojou odpoveďou sa pousmiala. Káva ju nikdy, ale nikdy nesklamala a ona už v Starbuckse strávila dokopy snáď aj celé dni zo svojho života. Nevedela prečo to bolo práve tu, ani prečo si stále sadala na rovnaké miesto, ale možno to tak má byť. ''Sabine.'' odpovedala na otázku. ''Teší ma, Roxy.'' priznala sa ešte stále dajme tomu neznámej dievčine, na ktorej mala stále zavesený svoj pohľad. Nevedela či ju ešte niekedy uvidí a koľko času s ňou dnes ešte strávi, ale Sabine to dievča naozaj zaujímalo a už teraz vedela, že by bola škoda keby sa ešte niekedy niekde nestretnú.
|
|
|
Post by Roxanne Ruby Hall on Jul 5, 2018 2:21:51 GMT 1
Samozrejme, keby Roxy vedela o profesii blondínky oproti nej, tak kľudná by nebola. Nie, že by mala niečo až tak horšie než ona, predsa len zabíjanie ľudí je trochu iný extrém oproti profesii Sabine ale nie je ani príjemné, keď viete, že človek pred vami sleduje ľudí a fotí ich. Je ale pravda, že niečo podobné robila aj Roxy. Nefotila si svoje obete, skôr ich len sledovala a zisťovala si, kde sa bežne pohybujú aby sa ich vedela potom dobre zbaviť. Zatiaľ jej to vždy našťastie vyšlo podľa plánu, nikdy nemala rada, keď sa niečo pokazila, na takéto veci bola až hrozný puntičkár a nerada chodila na inštinkt, potom sa bála, že sa jej to už nepodarí. Cappuccino položí zo svojich rúk na stôl pred ňou, než si hlavu položí do rúk a tak sa zahľadí na Sabine, ktorá jej vysvetľuje svoju náplň práce. „A to ťa baví? Nie, že by som to nejak odcudzovala.. možno len trochu, ale vlastne robíš stále to isté. Samozrejme, vždy je udalosť iná ale predsa len je to stále rovnaké. Ja by som tam dlho asi nevydržala.“ Nikdy takéto veci nechápala, aj keď to možno bolo kvôli tomu, že sa im ani toľko nevenovala. Noviny nečítala, vždy bola predtým ten knižný typ, než ju to prešlo. Teraz do ruky nedala ani tie. Proste ju to prestalo baviť, keď si našla úplne inú záľubu. Ľudia by boli prekvapení, keby zistili akú. Keď ale počuje otázku, čo robí ona, zamrzne na mieste. Nikdy nestretla človeka, ktorý by sa jej to opýtal, pretože to nikoho ani naozaj nezaujímalo, preto nemala nič vymyslené. Snažila sa kvôli tomu rýchlo niečo vymyslieť, musela predsa niečo povedať. Teda nemusela, čo odhadla podľa jej následného pokrčenia ramenami ale keď jej to povedala on, musela jej to nejak oplatiť. Asi by neurobila dojem, keby povedala, že vraždí ľudí alebo, že kradne autá, ktoré neskôr niekomu predá. „Nič zaujímavé. Som len čašníčka v jednej reštaurácií, ktorá tu je na blízku. Začala som ale len nedávno.“ Napadla jej úplne primitívna práca, na ktorú si práve v tento moment spomenula ale mala šťastie, že ju blondínka nepoznala, takže nemohla ani vedieť či to je pravda alebo nie je. Nad jej odpoveďou, sa jej hlava stočí ku hodinám, ktoré tam visia na stene, než len prikývne. „Chápem. Tiež by som to tak asi urobila.“ A možno by zavolala niekomu z gangu, či by po ňu neprišiel. Aj keď to by z hlavy vyhnala hneď ako by jej to napadlo. Boli tam všetci ako rodina ale kvôli takým maličkostiam by im asi nevolala, radšej by sa prešla, než im volala pre taký dôvod. „Tiež.. ma teší,“ prikývne a na tvári sa jej vyrysuje mierny úsmev. Sama nevedela, či to myslela úprimne alebo nie, to ale rozoberať nechcela. Nemusela aspoň túto chvíľu tráviť sama ale mohla ju stráviť s niekým kto bol aspoň trochu zaujímavý.
|
|
|
Post by Sabine Monroe on Jul 5, 2018 19:52:43 GMT 1
''Už som sa stretla s tým, že ľudia odsudzovali moju prácu, pretože je nudná, ale ver mi, nie je. Teda. Občas. Samozrejme, že papierovačky sú nuda a premýšľanie nad správnym sformulovaním textu, aby mohol výjsť hneď na ďalší deň je tak trochu náročné, ale ja pritom môžem aspoň fotiť.'' pokrčila ramenami a znovu si odpila z latté, ktoré položila na stôl a venovala pohľad svojej spoločnosti. Jediná nevýhoda, ktorú Sabine pri svojej práci mala bolo asi to, že nerobila túto prácu tak dlho, aby ju púšťali k závažnejším a zaujímavejším prípadom než je napr. stratené mačiatka či psíky alebo požiare. Ju lákalo niečo ako úmrtia, bankové lúpeže, policajné naháňačky a mnoho podobného, pretože toto mesto je týmto všetkým známe. Ale ako povedala. Najlepšie na tom všetkom bolo to, že mohla fotiť. Vždy videla v objektíve niečo iné než ako sa tvárili. Všimla si už na strednej škole, že akonáhle niekto vytiahne fotoaparát ľudia sa začnú usmievať a fotky potom nevyzerajú vôbec prirodzene. Teda ide o to, že lepšie fotky sú vždy tie keď človek nevie, že ho niekto fotí a tak na fotografií je lepšie vidieť čo ten človek v tom momente prežíva. Možno sa aj pre toto stala stalkerkou. "To je podľa mňa naopak, ale celkom zaujímavé, lebo si s ľuďmi každý deň a potom sa môžeš smiať na zážitkoch, pretože ľudia sú hrozní." pokrútía nad tým pobavene hlavou. Nevedela či jej dievča klame alebo nie každopádne Sabine hovorila pravdu. Aspoň raz v živote a mala za názor, že čašníci a podobne majú veľmi zaujímavú prácu, lebo ľudia sú hrozne vyberaví a potom sú z toho aj zaujímavé zážitky. "Ja som ani nemala na výber." otcovi by pravdepodobne aj mohla zavolať, ale kedže jediné čo jej otec vlastní je babeta asi by ďaleko obaja nezašli. Niekedy samú seba Sabine preklína, že si nespravila vodičák keď ešte bola vzorná. Prvý dôvod bol asi ten, že nemali peniaze a ten druhý, že by vodičák pravdepodobne asi nespravila, pretože ona veľmi často stresuje a na skúškach by to nedala. Z myšlienok ju vytrhla Roxy keď opäť prehovorila. Nevedela akú pravdivosť majú jej slová, ale aj tak sa usmiala. "V Black Hollow sa v poslednej dobe dejú samé zaujímavosti, huh? Myslím všetky tie úmrtia a podobne." povedala zrazu len tak z ničoho nič, aby ich konverzácia pokračovala ďalej.
|
|
|
Post by Roxanne Ruby Hall on Jul 7, 2018 19:22:14 GMT 1
Zamyslene prikývne nad jej obhajobou jej práce, čo ju prinúti aby sa jej kútiky zdvihli hore. Bolo to rozkošné. „Hlavné asi je, že ťa to baví. Mňa nikdy papierovačky či fotenie nebavilo, asi by to nebolo veľmi pre mňa.“ Samozrejme si sem tam niečo odfotila, ale neboli to žiadne profesionálne fotky. Proste len namierila a cvakla. Žiadnu vedu z toho nerobila. Ani sa nerada fotila, prišlo jej to úplne na nič a hlavne bola podľa nej dosť nefotogenická. Nikdy ani len netušila ako sa má tváriť alebo stáť, preto vždy keď sa niekde fotilo, proste odišla. Možno preto ani nemala toľko svojich fotiek. Teraz to hlavne nemala rada, kvôli jej povolaniu. Čo ak by ju v noci niekto zachytí na fotke? Potom by mala obrovský problém a to nechcela. Preto sa vyhýbala niečomu ako boli fotoaparáty a iné podobné vecičky. „Možno máš pravdu.“ Povie nakoniec na jej slová a prikývne, že s tým naozaj súhlasí. K ničomu jej ale táto informácia nebude, ani nič také nezažije, keďže okolo tejto práce ani len nechodila a vlastne ani by nechcela. Mohla si tu hovoriť, aké je to zaujímavé ale nič takéto by nikdy nechcela robiť, prišlo jej to ako hlúposť. Jasné, niekto tam pracovať musel ale ju to k žiadnej takejto práci proste neťahalo. „Oh.“ Zareaguje len, nemá sa k tomu nijak viac vyjadriť. Nebude sa jej vypytovať, prečo nemá na výber, je to jej vec a ona sa v tom nebude hrabať. Spokojne sa napije svojho nápoju, keď jej odrazu zabehne a ona sa začne dusiť. Čo to práve povedala? Až po chvíli sa ukľudní, než jej rovno venuje pohľad. „Úmrtia? Naozaj? Ani som si nevšimla.“ Samozrejme, že si všimla, ona sama mohla za nejakú tú smrť, to ale nahlas predsa len hovoriť nebude. „To je tých úmrtí toľko?“ Nadvihne obočie, pohľad ale od nej neodvracia. Sleduje ju pozorne, ako keby z jej tváre chcela vyčítať, čo všetko o tom vie.
|
|
|
Post by Sabine Monroe on Aug 15, 2018 21:17:37 GMT 1
Usmeje sa na svoju spoločníčku a potom nad tým ešte pokrúti hlavou. "Mňa by asi po pravda nebavilo byť čašníčkou. Neber to za zlé, ale neviem. Fascinuje ma ako sa ľudia tak fokážu nepohádať s ľuďmi lebo veď ako som hovorila v gastronómií je ťažké im vyhovieť. Avšak každý z nás má niečo iné čo ho baví." prikývne si sama na tom čo povedala. Ona brala všetko tak, že jednoducho práca sa musí vykonávať a je jedno aká práca to je. Hlavné je to, že je to práca, ktorá je prospešná pre ekonomiku mesta a tým teda prispieva lepšiemu chodu ich malého aj keď nebezpečného domova. Aj keď jej práca samozrejme nespočívala len v papierovačkách. Ju bavilo to sledovanie ľudí. Bolo to protizákonu a práve to ju napĺňalo tak ako ešte nič predtým v jej živote. Jediné čo ju štvalo bolo, že jej otec moc nepracoval. Teda mal veľa práce aj okolo domu a podobne, avšak aj tak bol celý deň len doma a sťažoval sa aký je život nespravodlivý lebo on sa práve nenarodil do jednej z tých bohatých rodín ako polovica Black Hollow. Jej však postavenie, v ktorom žila celý život nevadilo. Samozrejme nemohla si dovoliť to čo tí bohatí, ale stále to bolo pre ňu v niečom lepšie nemusieť sa starať o to či neupadne do bankrotu a nezrúti sa jej tak celý svet. Podvihne obočie nad tým keď sa Roxy začne dusiť a podá jej servítok, ktorý mala položený na stole. "V poriadku?" spýta sa a potom až začne rozprávať o tom, čo začala. "Áno. Tak je možné si to nevšimnúť ak nesleduješ správy alebo nečítaš noviny. U mňa je to v práci na dennom poriadku, preto sa v tom pohybujem." vysvetlí jej a pokračuje ďalej. "Je ich dosť. Ak to bude pokračovať tak pomaly nebude z mesta nič. Veď polovica obyvateľstva už je podľa mňa vyvraždená. Nechápem prečo to ľudia robia." pokrúti hlavou. Vrážd v meste bolo veľa a ona akosi nechápala tomu, prečo toľko nevinných ľudí umiera.
|
|
|
Post by Roxanne Ruby Hall on Sept 30, 2018 1:37:17 GMT 1
Určite s ňou súhlasila, pretože si myslela úplne to isté. Aj keď bola pravda, že ju to nebavilo. Vlastne to ani nerobila ale vedela si predstaviť, tak robiť. A bola si istá, že niečo také ako obyčajná čašníčka by ju naozaj nebavilo, preto to možno nerobí. Na zabíjaní nebolo nič dobré ale nenudila sa pri tom aj keď takto nad tým premýšľať, bolo dosť neúctivé. Niečo také ale Roxy nikdy nezaujímalo. Začala s týmto ako oveľa mladšia a nijak to neľutovala. Vlastne jedine čo neľutovala bolo to, že kvôli tomu na akú cestu sa dala, sa stretla s jej rodinou. Nie pokrvnou ale všetci čo v tom gangu boli sa tak správali. Možno mohlo za to aj to, že medzi nimi bola najmladšia, nikto mladší tam nebol. Nijak jej to ale neprekážalo, niektorí mali aj tak rešpekt. Ona ho mala jedine k Noahovi a Michelle, k nikomu inému ani nie. Nikdy ju ani nezaujímalo či to niekomu vadí alebo nie. Tak ako skoro všetko ostatné. Na jej otázku len prikývne, pričom mávne rukou nech to nechá tak. Len obyčajné zabehnutie vodou aj keď to úplne tak nebolo. To čo povedala ju proste prekvapilo. Keď už je ale všetko v poriadku, venuje jej pozornosť, pretože chce počuť čo si o tom myslí. „Správy nesledujem a noviny nečítam, preto asi o tom neviem.“ Je to pravda aj keď s tým rozdielom, že o tých vraždách vie. Veď niektoré vykonala ona sama. To by ale Sabine asi nechcela počuť. „Možno tí ľudia neboli až tak nevinní. Možno ich niekto zabil preto, lebo proste urobili niečo naozaj zlé.“ Pokrčí ramenami a dopije už konečne svoj nápoj. Hneď jej ale dojde čo povedala, preto sa to snaží ešte nejak zahrať. „Teda.. to znelo asi dosť hnusne. Nie je predsa dobré, že umierajú ale možno tí ľudia neboli tak nevinní ako si myslíš.“ Mierne sa na ňu pousmeje, než sa postaví. Dúfa, že to nejak zachránila a nebude ju z niečoho podozrievať. Naozaj by nechcela aby o niečom vedela. „Už pôjdem. Rada som ťa poznala. Možno sa ešte niekedy niekde stretneme.“ Bola dobrá spoločnosť aj keď netuší, či by bolo dobré, keby sa ešte niekedy stretli. Pre jej bezpečnosť. Možno keby nerobila za prácu to čo robila. Venuje jej ešte jeden pohľad, než si vezme svoje veci a zamieri si to zo Starbucsku von.
|
|