Post by Park Jimin on Jul 25, 2018 1:05:04 GMT 1
Nadvihne jedno obočie a chlapca pred sebou si premeria pohľadom. Vyzerá to tak, že to čo mu povedal, vlastne ani nevnímal. Že ho to vôbec nejak prekvapilo, on proste ani na pohľad nevyzeral ako ten typ, ktorý by počúval niekoho múdre reči. Nie, že by tie jeho práve veľmi múdre boli ale predsa. „Kiežby si mal pravdu.. amigo.“ Sám zopakuje to slovíčko, ktorým mu povedal aj sám Yoongi. Samozrejme, vedel čo znamená. Ale to bolo asi tak všetko, čo po španielsky vedel. Nikdy ho ani nenapadlo sa ten jazyk učiť. K téme skladateľ sa už ale nevracal a snažil sa ju z hlavy dostať. On ho nepoznal, netušil, že by vedel byť oveľa viac pesimistický. Len sa to snažil skrývať, chcel aby ľudia videli len kúsok z toho. Jeho prekvapenie ho nijak neurazilo, skôr prekvapilo. Niečo také nečakal. Bol to len úsmev, tak prečo mal takú reakciu? Je ale pravda, že z jednej strany to chápal. Za tých pár minút čo tu spolu sedeli a po jeho slovách, pochopil, že Jimin sa naozaj dlho neusmieval a celý čas vyzeral takto. Preto ho to možno tak potešilo. „To je ale potom smola, že ten pekný úsmev, už nikdy neuvidíš. Aspoň nie vtedy, keď nebudem zhúlený.“ Pochybuje, že sa ešte tak usmeje, toto bola len jedna malá výnimka, ktorá sa proste nezopakuje. Nemal dôvod, prečo to robiť. Hah, ako sa len mýlil. „Možno. Ale to bude hlavne kvôli tráve.“ Samozrejme, hlavný dôvod bol tráva ale keď tu teraz sedeli spolu na tej lavičke a rozprávali sa, nebolo to také zlé. Keby si to mal priznať, tak to bolo vlastne fajn. Nebol ako každý iný človek s ktorým sa v poslednej dobe rozprával. Tí boli jednoducho otravní a ani si s nimi nemal čo povedať. S Yoongim to bolo tak nejak iné. Aspoň vie, že to nebude nijak trápne ani nabudúce, keď si bude trávu zase objednávať. Natočí sa na svojho spoločníka celým telom, keď sa mu konečne rozhodne povedať pokračovanie toho jeho príbehu, ktorý mu začal rozprávať ale nechcel dokončiť. Ako to len nemal rád, bolo viac než jasné, že to teraz chcel vedieť. A bolo mu úplne jedno ako pohoršujúce by to malo byť. Na konci jeho príbehu, mu dokonca myklo kútikom smerom hore ale prekvapujúco to nezmizlo hneď ako sa to na jeho tvári objavilo. Aj keby povedal, že ho to nepobavilo, klamal by. Snažil sa to ale samozrejme hrať, že to tak vtipné nebolo ale ten zdvihnutý kútik hovoril o niečom inom. „A koľko.. vlastne nie. Nechcem to vedieť,“ mávne hneď rukou ako keby otázku, ktorú mu chcel položiť, sa snažil odohnať. Áno, chcel sa ho spýtať, koľko teda s tým jeho iphonom 6 zmeral ale v konečnom dôsledku si to rozmyslel. Niečo také vedieť nepotreboval, preto si to radšej rozmyslel. „Huh.. Park Jimin, doktor, ktorý len tak mimochodom predáva orgány tomu kto si za to zaplatí. Samozrejme, Yoongi. Myslíš, že by som potom mal prácu v nemocnici, keby vedeli, že ilegálne predávam orgány? Hneď by ma vyhodili. Alebo nahlásili polícií. Ale tá by aj tak s tým asi nič neurobila. Takže stačí to vyhodenie.“ Pozrie sa na neho s pohľadom, ktorý hovorí, či to myslí naozaj vážne. Asi by ľudia nechceli chodiť k niekomu, kto má niečo spoločné s ilegálnou činnosťou. Možno by k nemu chodili len ľudia z mafie napríklad, tým by to asi neprekážalo. Na malý moment mu v hlave prebehla aj myšlienka, že takto sa zasmiať po takom dlhom čase bolo fajn a hlavne uspokojujúce, tá mu ale zmizla hneď ako len na to pomyslel. Nie, nebude na to myslieť. Proste sa zasmial, na tom nebolo nič divné. Proste to boli len účinky trávy. Až tak to ale pravda nebola. „Dúfam, že si ešte dupneš nohou, potom ti ten výraz možno uverím.“ Uškrnie sa a svoj pohľad presunie na stromy, ktoré sa nachádzali po okolí parku. „Nie si ani môj pacient, nemyslíš, že niečo bude ťažšie urobiť?“ Nie, že by mu tým chcel naznačiť, že keby vážne niečo potreboval tak by mu pomohol.. vlastne áno, tak trochu to tým naznačoval. Nechcel to ale dať tak najavo. Aj keď rád hovoril čo si myslel, o niečom takomto to neplatilo. Veď človek, ktorý mu bude dodávať trávu, by mal dostať nejakú výnimku. „Veď sa na kvetinku ani nepodobám! Dokonca ani nemám farebné vlasy, aby som sa podobal aspoň s farbou!“ Odfrkne si a ruky, ktoré mal doteraz položené na lavičke si dá v bok. „Nemôžeš byť o toľko starší, určite tak maximálne o tri roky.“ Neveril nejak tomu, že by bol od neho až príliš starší, na to ani nevyzeral. Skôr vyzeral na človeka ako tak v jeho veku. Samozrejme jeho vek netušil, doteraz ani o ňom nepočul. Zavrtí hlavou ale potom sa zase upokojí a užíva si ten moment ticha, ktorý tam bol. Mal aj zavreté oči, ale tie otvoril až po chvíli, keď počúval Yoongiho slová. „Tak?“ opýta sa potichu, s pohľadom upretým zase na ňom. Niekde hlboko v ňom ho naozaj mrzelo, že to už končilo. Nie, že by ho z ničoho nič začal mať rád alebo čo, proste sa po prvýkrát po dlhej dobe cítil v niekoho prítomnosti príjemne. A to sa mu už naozaj dlho nestalo. „Yoongi!“ Zakričí jeho meno, keď počuje prezývku, ktorou ho zase nazval. Dokonca aj zo zeme zdvihol pár listov, ktoré tam boli a hodil ich do neho. Vlastne sa snažil hodiť, nakoniec dopadli na zem len kúsok od neho. Ale čo mohol očakávať od listov. Zavrtí hlavou, než sa mu na tvári objaví menší úsmev. Naozaj sa stále usmieval, keď mal brko, ale kto by po tom bol stále zamračený. Bol si ale istý, že mu napíše, o tom nepochyboval ani on sám. Sedel tam ešte pár minút, než sa nakoniec postavil, zobral si všetky svoje veci, ktoré tam mal a pomalými krokmi si to namieril k sebe domov. Neponáhľal sa, nemal dôvod. Aj tak v byte bude sám. Sám je aj teraz ale na prechádzke mu je vždy lepšie než len sedieť zavretý medzi štyrmi stenami.