Post by Park Jimin on Jul 21, 2018 0:14:30 GMT 1
Flashback
13.2.2009
Bol deň ako každý iný, svietilo slnko, na nebi nebolo ani mráčika. Bol spolu so svojimi priateľmi pri obchode so starožitníctvom, kde chodili vždy, keď nechceli byť medzi ľuďmi. Ten obchod bol zapadnutý medzi uličkami a len pár ľudí o ňom vôbec vedelo, čo boli vlastne len oni. Preto tam trávili svoj voľný čas. Či už pitím alkoholu alebo húlením trávy. Raz to bolo to, inokedy zase tamto. Vždy sa nejak zabavili. Hnedovláskovu pozornosť upútalo rozbitie skla, sklenených dverí, ktoré viedli do starožitníctva pri ktorom sedeli. Hneď sa aj ozval alarm, to ale zjavne nikoho z nich nezaujímalo, pretože sa hneď všetci nahrnuli dnu, pretože si to chceli prezrieť. Hnedo-očko tam ako vždy nezaujato stál a sledoval svojich priateľov ako berú do rúk veci čo tam sú a ako si ich prezerajú. Nechápal čo na tom tam videli, veď to boli len haraburdy, ktoré už nikto nechcel. Vlastne ho nikdy nič nezaujímalo, iba to, či donesú trávu, na ktorú ho naučila práve táto skupinka ľudí. Vždy mal potom skvelú náladu, to ale nebol dnešný prípad. Mal pocit, že sa niečo stane a ten pocit sa pomaly ale iste zväčšoval. Nikomu ale nič nepovedal, nikdy nič nepovedal aj keď mal toho na jazyku až príliš. Nikto ho poriadne nepočúval. „To je súkromný pozemok!“ Hnedovlások v tom momente otočil hlavu za seba aby uvidel dvoch policajtov. „Utekajte!“ Netušil, ktorý z jeho priateľov to zakričal, nepostrehol ani kedy sa rozbehli von. Cítil len to ako do neho vrážali, ako sa ponáhľali, čo spôsobilo, že on sám stratil rovnováhu a ocitol sa na zemi. „Počkajte!“ vykríkne za nimi, pričom sa hneď postaví zo zeme a rozbehne sa za chlapcami. Alebo to skôr chcel. Stihol urobiť len pár krokov a cítil ako ho niekto zozadu chytil za tričko, čím si ho pritiahol ku sebe. Snažil sa vyvliecť z náruče ale chlap za ním bol oveľa silnejší. „Matt! Matt!“ chlapec po ktorom kričal a ktorému z nich veril najviac sa na jeho potešenie naozaj zastavil. Myslel si, že sa rozbehne späť ku nemu. Že ho z toho dostane. Že mu pomôže. On tam ale stál. A na jeho tvári sa objavil úškrn. „Aspoň na niečo si bol dobrý.. Chim.“ A vtedy ho videl naposledy. Ako sa od neho otočil a nechal ho napospas policajtom, ktorý sa ho po celý čas pýtali samé otázky. Kto je. Prečo tu boli. Kto s ním bol. Prečo to zničili. Odkiaľ majú trávu. Koľko má rokov. Ako sa volá. Odkiaľ je. On ale stále mlčal, jediné čo zo seba dostal, bola adresa kde býval. Ľutoval to ale hneď ako to povedal. Jeho otec nebude rád, keď sa tam aj s ním objaví polícia, ktorá mu o všetkom povie. Pocit, ktorý mal predtým, silnel. Vedel, že má problém. A to veľký.
Bolesť. Hnev. Sklamanie. Opustili ho. Ľudia, ktorým tak veril, ho opustili, keď to najviac potreboval. Zrada. Všetky tie emócie sa mu zračili v jeho očiach, keď sedel v policajnom aute, ktoré smerovalo ku nemu domov. Myslel si, že našiel niekoho, kto ho nezradí ale zmýlil sa. Ublížili mu tak ako jeho rodičia. Po celú jazdu sa tváril neurčito, ako keby nemal strach, ako keby mu to všetko bolo jedno. Ale nebolo. Mal strach. Obrovský strach. Bál sa. Bál sa vlastného otca. Čo ak sa teraz rozzúri až príliš a ublíži mu viac než inokedy? Čo ak sa mu podarí zabiť ho? Možno to tak ale bude lepšie. Možno už potom bude voľný a nebude musieť tak trpieť. Nebavilo ho to. Nebavil ho život. Mal pocit, že konečne našiel niekoho, kto pri ňom zostane a nestalo sa tak. Bol znova sám. Tak ako predtým. A on bol znovu zlomený.
„Samozrejme páni, že sa o neho postarám. Mrzí ma, že vám spôsobil problémy. Už sa to ale nestane.“ Otec pôsobil až príliš pokojne, on ale vedel, že je to len pretvárka. A to sa potvrdilo, keď sa za policajtami zavreli dvere. „Vždy som vedel, že s tebou budú len problémy. Ja som to tej šľapke hovoril od začiatku. Zabime ho, kým je čas. Nikto na to nepríde, nikto nevie, že je tehotná. Ale ona nie. Ona vraj to skurvené decko chce. A potom sa narodíš ty.“ Nedíval sa na neho, pohľad mal upretý do zeme pred sebou. Tie slová nepočul prvýkrát. Vždy počúval príbehy o tom ako ho nenávidí a ako sa ho mal zbaviť, keď bol ešte čas. Stále to isté dookola. Nezdvihol pohľad ani vtedy, keď ho cítil pred sebou. Keď cítil alkohol z jeho úst. Vždy bol opitý. Nikdy nemal dosť. „Pozeraj sa na mňa, keď sa s tebou, kurva rozprávam!“ A vtedy ucítil prvú ranu. Bol možno ožratý ale ranu mal dobrú. Vždy sa trafil perfektne. A už teraz vedel, že bude mať roztrhnutú hornú peru. Rana bola pre jeho vychudnuté telo príliš silná, preto narazil do steny, ktorá bola za ním, než sa zviezol na zem. Dlho tam ale nesedel, pretože ho chytil pod krkom, čím ho zdvihol zo zeme. Do vzduchu. A jemu po chvíli začal pomaly dochádzať vzduch. „Ne-nemô-môžem d-dýchať..“ zasypí potichu, snažiac sa oddeliť jeho ruku z jeho krku. Našťastie ho ale pustí, takže sa hnedovlások ocitne na zemi. Znovu. Zhlboka sa nadýchne, aby nabral do pľúc čerstvý vzduch. Ten pokoj ale dlho nevydrží. Netrvá to dlho a Jimin začne chytať rany od otca. Nemal ľútosť, triafal kam chcel. Či to bola hlava, hruď alebo brucho. Bolo to niečo, čo nebolo pre neho nič nové, no aj tak mu ale z úst vyšli vzlyky, za ktorými hneď nasledovali slzy, ktoré mu začali tiecť po tvári. „P-prestaň. B-bolí t-to. P-prosím. Prosím!“ Vedel, že mu to nebude na nič dobré, vedel to až príliš dobre. Vždy to ale skúsil, dúfajúc, že sa zľutuje a prestane. Ale neprestal. Nikdy. Skôr sa to len zhoršovalo. Po chvíli už všetky tie rany prestal aj cítiť, necítil ani to, ako ho postavil zo zeme. Uvedomil si to až vtedy, keď už stál a on ho videl pred sebou. Cítil ako mu po tvári steká krv, cítil ako ho neskutočne bolí brucho a hruď a ako mu búši v hlave. Ledva dýchal, vychádzali z neho len rôzne sýpavé zvuky. Vyzerá to tak, že na dnes skončil ale táto bitka bola najhoršia z tých všetkých čo zažil. Predtým mu vrazil možno tak trikrát a prestal. Teraz mal pocit, že si na neho vylial zlosť za všetky tie roky, čo ho mal na krku. Videl na ňom, že aj keď možno s mlátením prestal, chcel mu niečo povedať. Už to za tie roky poznal a vedel, kedy má niečo na srdci. „Si nikto. Vždy budeš. Naozaj si myslíš, že niekedy niečo dosiahneš? Naozaj si myslíš, že ťa niekto bude mať rád? Také hovno ako si ty? To si naozaj taký naivný?“ Jimin sa vždy tváril, že mu je všetko jedno, že sa o nič nestará ale opak bol pravdou. Svoje pocity skrýval ako to len išlo. Ale bolelo to. Tak veľmi to bolelo. Na nenávisť od svojej matky a otca si za tých 14 rokov zvykol, za tie roky od nich nikdy nepočul nič pekné, žiadnu pochvalu, nepocítil žiadne pohladenie. Matka sa dokonca na neho nikdy ani nepozrela. Otec ho zase okrádal o všetky jeho úspory, pričom ho vždy zmlátil. Niekedy ani nič neurobil a aj tak bitku dostal. Zvykol si aj na to, na tie všetky bitky, ktoré už dostal. Na zakrvavené pery, na zlomenú ruku, či monokel pod okom. Už bol na to pripravený, vedel čo ho čaká. Ale teraz, keď počul tie slová, cítil ako sa jeho srdce láme na malé kúsky. Vždy chcel rodinu, na ktorú sa mohol spoľahnúť. Priateľov, ktorým by mohol veriť. Niekoho na koho by sa mohol vždy otočiť. Jediné čo chcel, bola láska. Nič viac. Nikdy sa toho ale nedočkal. Možno to bolo ním. Možno on bol tá chyba. Možno keby bol iný, tak by sa to zmenilo. Keby sa viac usmieval. Keby nebol tak pesimistický. Keby sa správal viac priateľsky. Možno mal jeho otec pravdu. Možno naozaj niekoho, kto ho bude mať niekedy rád nenájde. A len kvôli nemu. Mal pravdu aj v niečom ďalšom. Bol naivný. Dúfal, že jedného dňa si jeho rodičia uvedomia ako sa k nemu správali a zmenia to. Že ho objímu, že sa mu ospravedlnia. Naozaj v to dúfal. No teraz aj tá malá nádej, ktorú ešte mal, pomaly zhasínala, než zhasla úplne. Presne v ten moment Jiminovi pred očami všetko stmavlo a on cítil, ako jeho telo padá na zem. Bolestný pád už necítil. Necítil už nič.
13.2.2009
Bol deň ako každý iný, svietilo slnko, na nebi nebolo ani mráčika. Bol spolu so svojimi priateľmi pri obchode so starožitníctvom, kde chodili vždy, keď nechceli byť medzi ľuďmi. Ten obchod bol zapadnutý medzi uličkami a len pár ľudí o ňom vôbec vedelo, čo boli vlastne len oni. Preto tam trávili svoj voľný čas. Či už pitím alkoholu alebo húlením trávy. Raz to bolo to, inokedy zase tamto. Vždy sa nejak zabavili. Hnedovláskovu pozornosť upútalo rozbitie skla, sklenených dverí, ktoré viedli do starožitníctva pri ktorom sedeli. Hneď sa aj ozval alarm, to ale zjavne nikoho z nich nezaujímalo, pretože sa hneď všetci nahrnuli dnu, pretože si to chceli prezrieť. Hnedo-očko tam ako vždy nezaujato stál a sledoval svojich priateľov ako berú do rúk veci čo tam sú a ako si ich prezerajú. Nechápal čo na tom tam videli, veď to boli len haraburdy, ktoré už nikto nechcel. Vlastne ho nikdy nič nezaujímalo, iba to, či donesú trávu, na ktorú ho naučila práve táto skupinka ľudí. Vždy mal potom skvelú náladu, to ale nebol dnešný prípad. Mal pocit, že sa niečo stane a ten pocit sa pomaly ale iste zväčšoval. Nikomu ale nič nepovedal, nikdy nič nepovedal aj keď mal toho na jazyku až príliš. Nikto ho poriadne nepočúval. „To je súkromný pozemok!“ Hnedovlások v tom momente otočil hlavu za seba aby uvidel dvoch policajtov. „Utekajte!“ Netušil, ktorý z jeho priateľov to zakričal, nepostrehol ani kedy sa rozbehli von. Cítil len to ako do neho vrážali, ako sa ponáhľali, čo spôsobilo, že on sám stratil rovnováhu a ocitol sa na zemi. „Počkajte!“ vykríkne za nimi, pričom sa hneď postaví zo zeme a rozbehne sa za chlapcami. Alebo to skôr chcel. Stihol urobiť len pár krokov a cítil ako ho niekto zozadu chytil za tričko, čím si ho pritiahol ku sebe. Snažil sa vyvliecť z náruče ale chlap za ním bol oveľa silnejší. „Matt! Matt!“ chlapec po ktorom kričal a ktorému z nich veril najviac sa na jeho potešenie naozaj zastavil. Myslel si, že sa rozbehne späť ku nemu. Že ho z toho dostane. Že mu pomôže. On tam ale stál. A na jeho tvári sa objavil úškrn. „Aspoň na niečo si bol dobrý.. Chim.“ A vtedy ho videl naposledy. Ako sa od neho otočil a nechal ho napospas policajtom, ktorý sa ho po celý čas pýtali samé otázky. Kto je. Prečo tu boli. Kto s ním bol. Prečo to zničili. Odkiaľ majú trávu. Koľko má rokov. Ako sa volá. Odkiaľ je. On ale stále mlčal, jediné čo zo seba dostal, bola adresa kde býval. Ľutoval to ale hneď ako to povedal. Jeho otec nebude rád, keď sa tam aj s ním objaví polícia, ktorá mu o všetkom povie. Pocit, ktorý mal predtým, silnel. Vedel, že má problém. A to veľký.
Bolesť. Hnev. Sklamanie. Opustili ho. Ľudia, ktorým tak veril, ho opustili, keď to najviac potreboval. Zrada. Všetky tie emócie sa mu zračili v jeho očiach, keď sedel v policajnom aute, ktoré smerovalo ku nemu domov. Myslel si, že našiel niekoho, kto ho nezradí ale zmýlil sa. Ublížili mu tak ako jeho rodičia. Po celú jazdu sa tváril neurčito, ako keby nemal strach, ako keby mu to všetko bolo jedno. Ale nebolo. Mal strach. Obrovský strach. Bál sa. Bál sa vlastného otca. Čo ak sa teraz rozzúri až príliš a ublíži mu viac než inokedy? Čo ak sa mu podarí zabiť ho? Možno to tak ale bude lepšie. Možno už potom bude voľný a nebude musieť tak trpieť. Nebavilo ho to. Nebavil ho život. Mal pocit, že konečne našiel niekoho, kto pri ňom zostane a nestalo sa tak. Bol znova sám. Tak ako predtým. A on bol znovu zlomený.
„Samozrejme páni, že sa o neho postarám. Mrzí ma, že vám spôsobil problémy. Už sa to ale nestane.“ Otec pôsobil až príliš pokojne, on ale vedel, že je to len pretvárka. A to sa potvrdilo, keď sa za policajtami zavreli dvere. „Vždy som vedel, že s tebou budú len problémy. Ja som to tej šľapke hovoril od začiatku. Zabime ho, kým je čas. Nikto na to nepríde, nikto nevie, že je tehotná. Ale ona nie. Ona vraj to skurvené decko chce. A potom sa narodíš ty.“ Nedíval sa na neho, pohľad mal upretý do zeme pred sebou. Tie slová nepočul prvýkrát. Vždy počúval príbehy o tom ako ho nenávidí a ako sa ho mal zbaviť, keď bol ešte čas. Stále to isté dookola. Nezdvihol pohľad ani vtedy, keď ho cítil pred sebou. Keď cítil alkohol z jeho úst. Vždy bol opitý. Nikdy nemal dosť. „Pozeraj sa na mňa, keď sa s tebou, kurva rozprávam!“ A vtedy ucítil prvú ranu. Bol možno ožratý ale ranu mal dobrú. Vždy sa trafil perfektne. A už teraz vedel, že bude mať roztrhnutú hornú peru. Rana bola pre jeho vychudnuté telo príliš silná, preto narazil do steny, ktorá bola za ním, než sa zviezol na zem. Dlho tam ale nesedel, pretože ho chytil pod krkom, čím ho zdvihol zo zeme. Do vzduchu. A jemu po chvíli začal pomaly dochádzať vzduch. „Ne-nemô-môžem d-dýchať..“ zasypí potichu, snažiac sa oddeliť jeho ruku z jeho krku. Našťastie ho ale pustí, takže sa hnedovlások ocitne na zemi. Znovu. Zhlboka sa nadýchne, aby nabral do pľúc čerstvý vzduch. Ten pokoj ale dlho nevydrží. Netrvá to dlho a Jimin začne chytať rany od otca. Nemal ľútosť, triafal kam chcel. Či to bola hlava, hruď alebo brucho. Bolo to niečo, čo nebolo pre neho nič nové, no aj tak mu ale z úst vyšli vzlyky, za ktorými hneď nasledovali slzy, ktoré mu začali tiecť po tvári. „P-prestaň. B-bolí t-to. P-prosím. Prosím!“ Vedel, že mu to nebude na nič dobré, vedel to až príliš dobre. Vždy to ale skúsil, dúfajúc, že sa zľutuje a prestane. Ale neprestal. Nikdy. Skôr sa to len zhoršovalo. Po chvíli už všetky tie rany prestal aj cítiť, necítil ani to, ako ho postavil zo zeme. Uvedomil si to až vtedy, keď už stál a on ho videl pred sebou. Cítil ako mu po tvári steká krv, cítil ako ho neskutočne bolí brucho a hruď a ako mu búši v hlave. Ledva dýchal, vychádzali z neho len rôzne sýpavé zvuky. Vyzerá to tak, že na dnes skončil ale táto bitka bola najhoršia z tých všetkých čo zažil. Predtým mu vrazil možno tak trikrát a prestal. Teraz mal pocit, že si na neho vylial zlosť za všetky tie roky, čo ho mal na krku. Videl na ňom, že aj keď možno s mlátením prestal, chcel mu niečo povedať. Už to za tie roky poznal a vedel, kedy má niečo na srdci. „Si nikto. Vždy budeš. Naozaj si myslíš, že niekedy niečo dosiahneš? Naozaj si myslíš, že ťa niekto bude mať rád? Také hovno ako si ty? To si naozaj taký naivný?“ Jimin sa vždy tváril, že mu je všetko jedno, že sa o nič nestará ale opak bol pravdou. Svoje pocity skrýval ako to len išlo. Ale bolelo to. Tak veľmi to bolelo. Na nenávisť od svojej matky a otca si za tých 14 rokov zvykol, za tie roky od nich nikdy nepočul nič pekné, žiadnu pochvalu, nepocítil žiadne pohladenie. Matka sa dokonca na neho nikdy ani nepozrela. Otec ho zase okrádal o všetky jeho úspory, pričom ho vždy zmlátil. Niekedy ani nič neurobil a aj tak bitku dostal. Zvykol si aj na to, na tie všetky bitky, ktoré už dostal. Na zakrvavené pery, na zlomenú ruku, či monokel pod okom. Už bol na to pripravený, vedel čo ho čaká. Ale teraz, keď počul tie slová, cítil ako sa jeho srdce láme na malé kúsky. Vždy chcel rodinu, na ktorú sa mohol spoľahnúť. Priateľov, ktorým by mohol veriť. Niekoho na koho by sa mohol vždy otočiť. Jediné čo chcel, bola láska. Nič viac. Nikdy sa toho ale nedočkal. Možno to bolo ním. Možno on bol tá chyba. Možno keby bol iný, tak by sa to zmenilo. Keby sa viac usmieval. Keby nebol tak pesimistický. Keby sa správal viac priateľsky. Možno mal jeho otec pravdu. Možno naozaj niekoho, kto ho bude mať niekedy rád nenájde. A len kvôli nemu. Mal pravdu aj v niečom ďalšom. Bol naivný. Dúfal, že jedného dňa si jeho rodičia uvedomia ako sa k nemu správali a zmenia to. Že ho objímu, že sa mu ospravedlnia. Naozaj v to dúfal. No teraz aj tá malá nádej, ktorú ešte mal, pomaly zhasínala, než zhasla úplne. Presne v ten moment Jiminovi pred očami všetko stmavlo a on cítil, ako jeho telo padá na zem. Bolestný pád už necítil. Necítil už nič.